• ZEM NIE JE FOLKLÓR

    • ZEM NIE JE FOLKLÓR
    Dáša Čiripová
 
Herecký talent, pôsobivý zjav a charizmu si všimli už počas štúdia na VŠMU režiséri ako Jozef Budský či Miloš Pietor. Jeho kariéra sa rozbehla veľmi rýchlo a naberala na kvalite, no on sa potom nečakane vytratil a znova sa objavil v nemeckých filmoch a divadlách. Začiatkom 90-tych rokov pricestoval na Slovensko a stal sa riaditeľom Divadla Aréna, z ktorého sa mu podarilo vďaka jeho odvahe, rozhodnosti a vyhranenosti vytvoriť profilové mestské divadlo. Juraj Kukura.

Detailnejší popis
Pri príležitosti prvých desiatich sezón Divadla Aréna  ste vydali knižku, ku ktorej ste napísali veľmi otvorený a kritický úvod. Dotýkate sa v ňom mnohých tém, o ktorých by som sa s vami rada porozprávala. Jednou z nich je aj to, v akom stave sa nachádzala Aréna, keď ste do nej prišli.

Často sa ráno zobudím s pocitom, že to, čo som urobil, pre nikoho nič neznamená. Vždy som chcel, aby sa toto divadlo stalo kultúrnym stánkom. Aby to nebola stanica, z ktorej nastúpite na vlak, chvíľu sa veziete, potom vystúpite a idete domov. Aréna je najstaršie bratislavské divadlo. Také divadlo, ako je napríklad historická budova SND, stojí aj v Hamburgu, len je trikrát väčšie. Aréna sa nachádza na brehu Dunaja a pretože tu začínal Max Reinhardt, má nadnárodný rozmer. Navyše je to národná kultúrna pamiatka. A kultúrna pamiatka je národ. So všetkým, čo k tomu patrí. Nechať chátrať národnú kultúrnu pamiatku znamená nechať chátrať národnú kultúru a ignorovať stopu, ktorú tu svojím umom vytvorili naši predkovia.  U nás je vzťah ku kultúrnym osobnostiam celkom iný ako v nemecky hovoriacej oblasti alebo v Čechách. Nedávno som bol v SND u šéfa činohry Romana Poláka, s ktorým mám veľmi dobrý vzťah, a keď som sa pýtal jeho asistentky, či vie, že som hral v SND, s humorom odpovedala, že ona nie, ale jej stará mama určite. Určite je to vtipné. Ale dotklo sa ma to za Machatu, Filčíka, Valacha, Bagara, Budského, Gregora, Jamnického..., ktorí už nemajú svoje „staré mamy“ a ako sa ukazuje, nezanechali tu pre týchto ľudí, napriek všetkému, čo vykonali, žiadnu stopu. Max Reinhardt je pre nemecky hovoriacu oblasť legenda. Pozná ho nielen každý divadelník, ale takpovediac každé dieťa. To, že začínal svoju kariéru v divadle Aréna, by malo niečo znamenať. Aréna by mala byť pýchou tohto mesta a mala by sa po vzore Maxa Reinhardta otvárať zahraničiu. Milan Sládek rekonštruoval divadlo veľmi poctivo, avšak podľa požiadaviek svojho typu divadla – nie sú tu ťahy, nie je tu točňa. Doba, v ktorej Milan Sládek vstupoval do tohto divadla, bola plná ideálov. Naivne sme si mysleli, že demokracia vyrieši strašne veľa problémov, a potom sa ukázalo, že nám bola dodaná úplne iná demokracia než tá, o ktorej sme snívali. Nevedeli sme, že demokracia je tak intenzívne prerastená a ohýbaná kapitálom. Našou úlohou je chrániť kultúru a umenie, a tak chrániť demokraciu.

Prečo vlastne – ako hovoríte – bola vymazaná stopa o Vašom pôsobení v SND?

Myslel som, že mi to poviete Vy. Viem len, že keď som prišiel na Slovensko, zaparkoval som na parkovisku SND, pretože som sa cítil ako člen SND, a vrátnik mi povedal, že tam parkovať nemôžem. V jednom oficiálnom rozhovore som Dušanovi Jamrichovi, vtedajšiemu generálnemu riaditeľovi, povedal, že som vlastne ešte stále členom SND.

Čo na to odpovedal?

Že aj nedoručená výpoveď je výpoveď.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa rozhodli viesť Arénu a vrátiť sa na Slovensko?

Ja som sa na Slovensko nevrátil, pretože som nikdy neodišiel. Neemigroval som, bol som z republiky vyhodený. Pavla Kohouta vyniesli, mňa len nepustili späť. Môj herecký život je trochu iný, ako je u nás bežné – nechodím do dabingu, netočím denné seriály, točím filmy v zahraničí a popritom vediem divadlo. Pýchou ma však napĺňa to, že ľudia, ktorí tu pracujú, robia svoju prácu radi. Niekedy musím prísť do kancelárie a povedať im, aby už šli domov. Vybudovať takýto tím bolo veľmi ťažké. Ak
existuje nejaký úspech, tak je to tento. Viete, hovoria o mne, že som niečo ako vírus. Nikto sa odo mňa nič neučí. Mnou sa môžete len nakaziť. Naša dramaturgička sa vrátila z festivalu v Plzni a referovala o Ostermeierovej inscenácii s najlepšími ruskými hercami takto: „Niekoľko kritikov zo staršej generácie to označilo za televíznu šmíru, takže môžu byť spokojní.“ To je ten vírus, ktorý sa nedá amputovať. To je tá nákaza. Otázkou je, či nákaza môže byť pozitívna. Pretože u nás platí, že ak sa Martinovi Porubjakovi niečo v našom divadle páči, musíme začať rozmýšľať, kde sme urobili chybu. 

Aké postavenie má v tomto divadle dramaturgia? Máte internú dramaturgičku, ale spolupracujete aj s Martinom Kubranom.

Myslím si, že je to správne. Na predstavení Fausta som sa po asi štyridsiatich minútach otočil k Zuzane Šajgalíkovej s tým, že Roth by mal hrať upíra. Tým to skončilo. Viac sme o tom nehovorili. Pred niekoľkými dňami mi priniesla hru, ktorá s tým súvisela, a povedala, že je vynikajúca. Ja som povedal: „Preložte to, budeme to robiť.“ Takže ak bude mať Robert Roth chuť, môže u nás hrať upíra. To nie je náhoda. Som presvedčený, že to bude veľké predstavenie. Toto divadlo nemá žiadnu tzv. „dramaturgiu“. Svet je podstatne rýchlejší ako kedysi. Na krste knižky Desať sezón Divadla Aréna sme pochovali do zeme veci, ktoré boli pred desiatimi rokmi novinkami – napríklad discman. 
Svet sa veľmi zmenil. Divadlo sa nemôže zmeniť, divadlo je večné, ale jeho manažment sa zmeniť musí. Ani Nokia už nefunguje – a to bola kedysi najúspešnejšia firma na svete. Divadlo musí ísť s dobou. Nemôžete hrať o konjunktúre, keď je kríza. Naše divadlo funguje nasledovne: stretnem na ulici niekoho zaujímavého, spýtam sa: „Čo robíš?“ a on povie: „Nič,“ a ja vtedy preňho začnem hľadať hru alebo rolu. Samozrejme, sú niektoré projekty, ktoré pripravujeme roky, napríklad Občiansky cyklus. Už pred piatimi rokmi sme vedeli, že budeme inscenovať  Marxov Kapitál. Stále som to napriek tlaku realizátorov odsúval. Nie náhodou. Až teraz je na to doba. Teraz majú Marxove myšlienky najsilnejšiu paralelu. Ľudia začínajú byť nespokojní. Ako hovorí Jakob Augstein, ktorý v jednej vete formuluje všetko, čo som už niekoľkokrát naširoko v mnohých rozhovoroch spomenul: budeme sa musieť rozhodnúť medzi kapitalizmom a demokraciou. K tomu ja dodávam: a v tomto boji o budúcnosť sveta je výsostne potrebné dať pozor, aby sa neodpútala pozornosť od skutočných príčin a od zodpovednosti tých, ktorí priviedli demokratický svet na okraj finančného krachu a presunuli do každodenného života akcent na vášne, rasizmus, emócie a nacionalizmus. V Košiciach sa demonštruje proti homosexuálom, v Berlíne a Hamburgu sa protestuje proti prisťahovalcom, v Rusku rozbíjajú obchody a naháňajú cudzincov. V Maďarsku je skrytá evidencia židov.

Bude Kapitál poslednou inscenáciou Občianskeho cyklu alebo v ňom budete pokračovať ďalej?

Máme tu projekt Povstanie – koláž impresií vo forme jednoaktoviek od niekoľkých slovenských autorov, ktorých sme oslovili, aby napísali niečo na tému SNP. Je medzi nimi i hra Pavla Kohouta či performancia Slávy Daubnerovej. Teraz musíme všetok nazbieraný materiál dať do mixéra a zistiť, čo z toho vylezie. Zatiaľ je to puzzle. Do Občianskeho cyklu patrí i hra Kukura – jej podtitul je práve „kapitalizmus“. Divadlo je forma, ako ukázať skutočnosť takú, aká je. 

Vnímam to tak, že máte projekty zaujímavé pre väčšinového diváka a zároveň uvádzate vyhranené, špecifické, angažované tituly, a kombináciou týchto dvoch smerov vytvárate dramaturgiu divadla.

To je pravda. Tak to máme vymyslené. Keď sme urobili Tisa, na prvú reprízu bolo predaných päť lístkov. Dnes máme za sebou sedemdesiat repríz. Ak by sa Tiso nechytil, nemohli by sme urobiť Husáka. Dôležité však je, že si také riziko môžeme dovoliť. Kto by bol kedy povedal, že Holokaust bude beznádejne vypredaný? Vďaka tomu môžeme ísť do rizika s ďalšími nebezpečnými titulmi: máme pred sebou Ibsenov Rosmersholm a Kapitál. Pred Tisom som dostal veľké množstvo varovaní, aby sme to nerobili, a dnes je každý rád, že sa táto téma spracovala, že sa o nej môže hovoriť. Napríklad Othella hral u nás Róm. Bolo to pre mňa fascinujúce, aj keď to, bohužiaľ, až tak nevyšlo. Súvisí to asi s tým, že ešte stále nemáme v sebe zakódované výčitky svedomia za to, že cítime predsudky voči Rómom. Keď ma osloví Rómka, prichytím sa, ako si ohmatávam vrecko, kde je peňaženka, a zaleje ma pocit hanby za ten malý rasizmus, ktorý v sebe nosím bez toho, že by som to tušil. Možno sme s touto témou tentokrát prišli priskoro. Ale tvorcovia majú právo sa pomýliť. Divadlo je pokus a musí mať právo na omyl. Preto sa očakáva od tých, ktorí o ňom píšu, istá pokora. Musia oceniť pokus.

Poznali ste pred Tisom režiséra Rasťa Balleka?

Nie. Ani Čičváka, ani Kubrana, ani Balleka. Nepoznám ani Kamilu Polívkovú a nikdy som od nej nič nevidel, ale máme tu jednu hru, ktorú už dlho túžim robiť, tak som jej ju teraz poslal.

Čičvák, Kubran, Ballek – spolupracujete s nimi, dokonca hráte v ich inscenáciách.

Ja už nehrám veľmi rád. A už vôbec nie v Aréne, to nie je môj cieľ. Keď ma nahovárali, aby som bol generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla, hovoril som, že by sa to dalo zrealizovať len jedným možným spôsobom – že by títo chlapci (Čičvák, Kubran, Ballek) aj so všetkými svojimi kumpánmi prišli do Národného divadla a sadli by si do bufetu. Aby postupne začala byť pravda to, čo si myslia oni, a nie to, čo sa hovorí v bufete teraz. Tak sme to urobili aj my, keď sme prišli z Divadla na Korze na Novú scénu. Najprv nám povedali: „Dobre, že ste tu, naturčíci, už nemal kto nosiť na javisku listy.“ Ale potom sme začali módu určovať my. Ak chcete niečo niekde zmeniť, nemôžete to urobiť sám. Musíte prísť s generáciou, ktorá si niečo myslí a dokáže to presadiť. „Der Ton macht die Musik.“ To je jediná šanca pre intendanta národného divadla. Aj keď si nie som istý, či má Slovenské národné divadlo pocit, že treba niečo meniť.

Ako prebieha spolupráca s Čičvákom, Ballekom a Kubranom?

Oni milujú divadlo, sú ním posadnutí, ale spolupracuje sa s nimi príšerne. Čičvák vždy príde so zaručene nízkonákladovým geniálnym nápadom, ktorý sa vôbec nedá zrealizovať. Naposledy napríklad chcel, aby sme pre Kapitál postavili arénu v Sade Janka Kráľa. Každou inscenáciou stavia Eiffelovku. Verím, že ju raz postaví. Ballek je tichý tvrdohlavý realizátor prvého nápadu. Verí, že je ten jediný správny a nekompromisne sa pomaly, na moju povahu až pohodlne, posúva k cieľu. Kubran je neoddeliteľná súčasť ich myslenia, ktorý často necháva za seba pracovať sako. A je tam ešte jeden, ktorý sa nedá nespomenúť. Lomnický. Ich mlčanlivý preosievač nápadov. A neoddeliteľný partner pri bare. Všetci využívajú lásku k divadlu, aby sa mohli opiť a dlhé hodiny hovoriť o veľkých plánoch, ako dobyť svet. A to je na nich zároveň úžasné, že počas tých nocí u nich víťazí divadlo aj nad sexom. Nedávno som si bol pozrieť Jedermanna v Salzburgu a prvých 40 minút som mal pocit, že sa dívam na najnudnejšie predstavenie vo svojom živote. Potom však prišli také výtvarné prostriedky, že sa to premenilo na veľkolepé divadlo aj napriek tomu, že v herectve sa nič nezmenilo. Teraz sme s Ballekom hovorili o Rosmersholme. Povedal mi, že scéna by mala byť jedno veľké výtvarné gesto. Žiaden nábytok, žiadna výprava. Keď mi to hovoril, vedel som, že to nemôžeme nerobiť. Skvelý prvý nápad.

V knižke píšete aj o martinskom divadle a o Divadle na Korze. Hovoríte to, čo síce všetci vedia, ale nikto to nepomenuje – že tieto divadlá sú už mýtus.

Moje najväčšie prekvapenie – keď som mohol znovu prísť do Československa –, bolo, že všetci sa stále pozerajú dozadu. Myslel som si, že sa budú pozerať dopredu a všetci sa stále nostalgicky obzerali dozadu na veci, ktoré mali hodnotu v minulosti, ale od ktorých sa už všade utekalo – civilné herectvo, napríklad. To nič nemení na kvalite, ktorú malo v minulosti. Dôležitá je však potreba pozerať sa dopredu. Nedávno som videl Medenú vežu a uvedomil som si, akí boli Kvietik, Mistrík a Rajniak úžasní herci. Ale podstatné je to, že z nich cítiť, odkiaľ pochádzajú. Potom som na jednom podujatí vo Viedni počul zo záznamu hovoriť Dominika Tatarku a uvedomil som si, ako z nich cítiť odkiaľ pochádzajú. Prišiel som na to, že tzv. generácii 60. rokov chýba spojenie so zemou. Nemôžete byť svetoví, keď opustíte vlastné korene. To je dôvod, prečo neboli schopní toho, o čom snívali: konfrontácie so svetom. Keď čítate Máraia, píše o monarchii, keď Giora Feidman hrá na klarinete, hrá jidiš. Spojenie umenia so zemou je alfa a omega. 

Prečo sa hovorí, že v Aréne hrajú herci inak?

Herci neustále s režisérom diskutujú. Diskusia vzniká na základe potreby vybudovať si svoju pozíciu, obhájiť a prepašovať na javisko to, čo viem. Herec potrebuje nájsť svoje istoty. Diskusia je to najhoršie, čo v divadle môže byť. Herci majú prísť a hrať. V Národnom divadle sa presne vie, ako
sa má hrať, čo je dobré a čo zlé. V Nitre tiež. U nás sa musí hrať tak, ako chce režisér, pretože každý herec príde z iného prostredia. Považujem za príšerné, že Milan Ondrík nedostal za Holokaust Dosky. Nevidel som hrať pána Heribana, ale považujem to za nepochopiteľné, rovnako ako to považujem za neslušné v prípade Emila Horvátha pri postave Husáka. Diskusia je komunikačný boj o pozíciu a možnosť etablovať vo výsledku to, v čom som dobrý. A pritom herectvo je postavené na neistotách, nie na istotách. Len vtedy sa môžete dostať tam, kde ste nikdy neboli, ak uveríte tomu druhému a nie sebe. Ak idete len po svojich istotách, môžete hrať celý život len dobre. Existuje dobré herectvo a veľké herectvo. Dobrý je každý, len niekto viac a niekto menej. Ale veľký môžete byť len vtedy, ak opustíte svoje istoty.

Mali by ste ísť učiť herectvo.

Na to už nemám čas. Som jediný slovenský herec, ktorý hral v takých domoch ako Schauspielhaus Hamburg, kde hral Gründgens, hral som s Vossom, jedným z najväčších nemeckých hercov, s Wildgruberom v Bazileji, v mníchovskom národnom divadle a tak ďalej. Prečo za celý ten čas, čo som tu, VŠMU nikdy nemala potrebu dozvedieť sa – keď už nič iné – aspoň to, ako to v tých divadlách chodí? Ja nechcem učiť, neviem, či mám na to vlohy. Ale prečo nikdy nevznikla potreba sa aspoň dozvedieť, ako inscenoval Zadek, Savary, Minks, Tankred Dorst, Hollmann a ako pracovali veľkí intendanti ako Dorn, Baumbauer? Prečo? Som veľký fanúšik predstavenia Čajka v Národnom divadle. Niektorí herci v ňom nehrajú to, čo chce režisér, ale to, čo si o tom celom myslia. Dávajú najavo, že sa neidentifikujú s koncepciou režiséra. Keby sa to inscenovalo u nás, bola by to nezabudnuteľná inscenácia. Ako výkon Milana Ondríka v Holokauste. Holokaust je Ondríkov Mário a kúzelník. Viete, čo som mu povedal? „Vy máte jediný pech, pán kolega – že tak už nikdy hrať nebudete.“ A nedajú mu Dosky. Čo bude s Danom Fischerom? Ja som ešte v živote nevidel taký herecký výkon, ako jeho v Ujovi Vankúšikovi. Pohybuje sa v malom priestore Loftu s tichou bravúrou, bez veľkých gest, bez akýchkoľvek pokusov herecky okúzliť, s nevídanou nežnosťou, minimálnymi prostriedkami a hlavne s pokorou bez akéhokoľvek nároku na obdiv za výkon. Hrá človeka, ktorý nám jasne dáva najavo, že všetky skutočné hodnoty, láska, dôvera, spoľahlivosť, vernosť, nemajú v dnešnom svete šancu prežiť. Mentálne retardovaného človeka, ktorý sa s nami lúči s múdrosťou, ktorá siaha ponad zdravý rozum. A my ho odprevádzame do neba s porozumením a s ranou v duši. Je „príliš mladý“ alebo ešte „nezrelý“ či „jednostrunný“, alebo na to „nemá“ a „nezhostil sa úlohy“, aby som použil formulácie odbornej kritiky? A nielenže Milan Ondrík nedostal Dosky. Celá inscenácia Holokaust, ktoré je komplexným divadelným činom NIELEN v oblasti dramaturgie, v oblasti divadelných prostriedkov, ale aj v oblasti SLOVENSKEJ DRÁMY (ako píše vo svojej kritike Jana Wild), ostala na TOTÁLNEJ periférii kritického záujmu. Nehovoriac o tom, že spomínaná JEDINÁ fundovaná kritika vyšla v ČESKOM časopise. Zrejme to má niečo spoločné s tým, že v Martine sa na ZASADNUTÍ KRITIKOV pod taktovkou profesora Vladimíra Štefka v súvislosti s predstavením November rozoberá na prvom mieste mediálny background Tomáša Maštalíra a potom dilema, či sa má v predstavení hovoriť „piča“, alebo stačí „hovno“.

02.11.2013 | kod – konkrétne o divadle

JURAJ KUKURA: Chyby nás robia tým, čím sme

06.04.2016 / Daja Weingreen, INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Říká se, že jsem arogantní, ale jsem spíš plachý

08.12.2015 / Jana Fikotová, idnes.cz

JURAJ KUKURA: Legendy si treba ctiť

22.10.2015 / Karol Bustin ml., Špeciál Plus 7 dní

Má arogance je čistá obrana

21.05.2015 / Richard Erml, Reflex

Zem nie je folklór

02.11.2013 / Dáša Čiripová, kod – konkrétne o divadle

Kukura otvorene: Viem, čo je to chudoba, nevyhadzujem ani jedlo.

09.06.2013 / redakcia, cas.sk

Moju ženu sa nedá nemilovať – Rande s riaditeľom Divadla Aréna Jurajom Kukurom

11.03.2013 / Mária Miková, Miroslava Staszová, Slovenka

Suverén bez sebevědomí

19.03.2012 / Milan Eisenhammer, Týden

Český ministr kultury. To bych bral hned

25.02.2012 / Alice Horáčková, Mladá fronta Dnes; príloha Víkend

KUKURA: Jako herec si jdu na nervy

06.12.2011 / Jana Machalická, Lidovky

JURAJ KUKURA: Nemáme vzťah k tradícii

24.02.2011 / Tomáš Gális, TV OKO

JURAJ KUKURA: Riadeniu divadla som sa naučil od druhých

12.12.2007 / Palo Hlubina, TREND

Cena Dosky za najlepší herecký výkon (2004)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácií hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Dosky za najlepší ženský herecký výkon (2004)

Emília Vášáryová za postavu Stevie v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Dosky za najlepšiu inscenáciu (2005)

Inscenácia hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za najlepší herecký výkon (2005)

Marián Labuda za rolu Tisa v inscenácii hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za najlepšiu scénickú hudbu (2005)

Peter Groll - Rastislav Ballek za hudbu k inscenácii hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za objav sezóny (2005)

Kolektív tvorcov pod vedením Rastislava Balleka a Martina Kubrana za inscenáciu hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Literárneho fondu za najlepší mužský herecký výkon (2004)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Literárneho fondu za najlepší ženský herecký výkon (2004)

Emília Vášáryová za postavu Stevie v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?


Partneri divadla Aréna