• CHYBY NÁS ROBIA TÝM, ČÍM SME

    • CHYBY NÁS ROBIA TÝM, ČÍM SME
    Daja Weingreen
 
Filmoval takmer v päťdesiatich krajinách sveta. Je nositeľom vzácneho fluida, ktoré ho robí nezabudnuteľným aj z filmov, ktoré sme videli iba raz. Naplnenie pojmu herec v našom, ale aj v nemeckom svete si ťažko vydrel. Krušné chvíle, ktoré ho sprevádzali v osobnom živote, v nútenej emigrácii či pri šéfovaní divadlu, však nedokázal premeniť na svoje životné plusy.

Detailnejší popis
Režisér Martin Čičvák, s ktorým spolupracujete, mi oznámil radostnú správu, že ste boli nominovaný na Cenu divadelnej kritiky (v minulosti Cena Alfréda Radoka) za herecký výkon. Musí to byť pre vás pocta! 

Cena divadelnej kritiky v Čechách je pre každého herca a divadelníka mimoriadne dôležitá. Neznamená iba sebauspokojenie, je výsledkom práce, ktorá nadobúda zmysel a v danom momente sa nejaví ako zbytočná. Nomináciu považujem za hodnotné ocenenie, keďže ju vyhlasujú odborníci za najlepší herecký výkon v uplynulom roku. V mojom prípade sa jedná o hlavnú rolu v inscenácii dramatizácie Dostojevského hry Bratia Karamazovovci v pražskom Činohernom klube, pod režijnou taktovkou Martina Čičváka. Teší ma fakt, že som za každú rolu, ktorú som v Čechách hral, okrem jednej, bol vždy v kategórii mužský herecký výkon, navrhnutý na nejakú prestížnu divadelnú cenu. 

V Činohernom klube ste účinkovali vo viacerých zaujímavých tituloch, naposledy pútala veľkú pozornosť autentická hra pod názvom Kukura.     

Činoherný klub znamenal v mojom živote vždy niečo mimoriadne, existovali medzi nami úzke kontakty ešte z čias mojich štúdií na VŠMU v Bratislave a aj neskôr, keď som pôsobil v Divadle na Korze. „Činoherák“ bolo kultové divadlo, účinkovali tam veľkí herci ako Petr Čepek, Jiří Hrzán a mnoho ďalších. Kedysi som si nevedel predstaviť, že by som tam vôbec niekedy hral. Slovo klub nebolo nikdy samoúčelné, pretože sa v ňom naozaj po predstavení žilo. Veľakrát sa pri bare do neskorého rána odohrávali rôzne životné tragédie, lásky, žiarlivosti, priateľstvá, nepriateľstvá, jednoducho fascinujúce obdobie... Potom som na doskách tohto divadla odohral hru Koza alebo Kto je Sylvia, nasledovala Rodinná slávnosť, spomínaná hra Kukura a teraz Bratia Karamazovovci. Hru Kukura napísal režisér Martin Čičvák (kmeňový režisér Činoherného klubu, pozn. red.) pôvodne pre naše Divadlo Aréna, no ja som v nej, z pochopiteľných dôvodov, odmietol hrať, keďže sa mi zdalo neprirodzené  hrať v divadle, v ktorom som intendantom, v inscenácii s názvom Kukura. Autor si chcel takisto ponechať odstup od vlastného diela, preto sme réžiu zverili Rastislavovi Ballekovi. V Prahe nás ale prehovorili, takže Kukuru hrá Kukura. 

V tejto hre odhaľujete prostredníctvom vášho osobného príbehu a skúseností dobu a kultúru – našu i tú svetovú. Tragikomicky vyznieva postava herečky s manierami hviezdy. Stretli ste sa ako riaditeľ Divadla Aréna s niekým podobným? 

Vo svete, v ktorom vládne komercionalizácia, nie je jednoduché presadzovať kultúru. Obsahom rozhovorov ľudí pri nedeľnom rodinnom obede bývajú väčšinou zľavy v supermarkete, málokedy sa hovorí o tom, čo hrajú vo filharmónii, opere, divadlách. Snáď to ešte len príde. Človek by sa mal dokázať na Slovensko dívať zvonku a nie zo Slovenska na svet. V Divadle Aréna sa o to pokúšame, nemyslíme si, že my sme tí, ktorí všetko určujú, snažíme sa od iných poučiť a byť im rovnocennými partnermi. Mladí slovenskí herci majú v súčasnosti úžasné možnosti vyskúšať si svoje kvality v zahraničí. Mnohí z nich sú talentovaní, dokážu aj reálne zhodnotiť svoju situáciu, no čudujem sa tým, ktorí sa o nič nepokúšajú. Asi im stačí Slovakwood. V každom divadle platia určité zákony, herci vedia ako majú hrať vo Zvolene, v Martine, v SND, ale u nás v Aréne sa to nevie. Neexistujú žiadne konštantné hodnoty, vtedy vystupuje do popredia kreativita, umenie sa stavia na neistotách, nie istotách. Umenie je pokus, o niečo sa pokúsiť aj za cenu zlyhania. A herecké maniere? Nuž, áno, sedela raz u mňa v kancelárii jedna slovenská herečka, ktorej som ponúkol hlavnú rolu a ona poznamenala, či viem, aká je ona hviezda. To sú tie dedinské predstavy o tom, ako sa má správať hviezda. Poznám veľa veľkých hercov a všetci sú skôr skromní a plachí, hviezdnymi ich robí len práca, ktorú majú za sebou.

Ste známy tým, že nenavštevujete rôzne televízne talk show. Napriek tomu ste sa objavili v relácii Karla Šípa vo vtipne zmenenej  identite Zolyho Maxa. Išlo o postavu, ktorú stvárnite v novom projekte?

Niektorí moderátori majú pocit, že hosť je tam pre nich, a nie opačne. Prezentujú sa ako hviezdy, neustále sa snažia vtipkovať, no veľakrát vôbec nie sú vtipní. Ja takýto spôsob neodsudzujem, len v mojom ponímaní ide zrejme o omyl, keď sa niekto pred divákmi snaží byť vtipný na úkor takej osobnosti ako bol Ladislav Chudík tým, že sa ho spýta, či má frak požičaný z Tančiarne (inscenácia, v ktorej L. Chudík účinkoval v SND, pozn. red.). Preto sa podobným podujatiam snažím vyhýbať. Myslím, že ide o vážnu vec, so starobou sa na Slovensku a v Čechách zaobchádza ako s infekčnou chorobou. Vysoký vek sa považuje za zlyhanie, tlač informuje: „Pozrite, čo ostalo z Delona!“ O Jackovi Nicholsonovi uvedú v novinách: „Takto dopadol!“ Nikde vo svete som sa s takýmto postojom nestretol, namiesto obdivu a odhalenia krásy staroby niekto napíše toto. Nechcem, aby sa o Kukurovi písalo takto dehonestujúco, aby ho zničili cez môj vek.  Otvoril som v relácii Karla Šípa celonárodnú tému. Nebol som vtipný, možno moje vystúpenie vyznelo humorne, šlo mi však o prehodnotenie tohto neduhu. Vo Všechnopárty sú hostia prezentovaní vo svojej kráse a sile, moderátor ich necháva vyniknúť. O postave Zolyho Maxa nechcem veľmi hovoriť, môžem iba prezradiť, že sa pripravuje trinásťdielny televízny film na pokračovanie s kriminálnou zápletkou (televízny seriál Inšpektor, pozn. red.).    

Svoj domov ste mali na viacerých miestach - v Bratislave, Hamburgu a tiež v Prahe. Prečo v poslednom čase bývate pri návšteve Prahy v hoteli? 

V Prahe sa mi stala nepríjemná záležitosť. Dom, v ktorého podkroví som býval, zmenil majiteľa, hoci ide o kultúrnu pamiatku. Stavba sa začala rozpadávať, napriek tomu, že som do bytu investoval svoje peniaze, nedalo sa v ňom bývať a majiteľ i tak neustále zvyšoval nájomné. Musel som dom opustiť. Dožadoval som sa spravodlivosti na súde, zažil som precedens, aký nemá obdoby. Pri dôkazovom pojednávaní sudkyňa jednoducho vstala a prečítala dopredu pripravený rozsudok! Vôbec sa nenamáhala dodržať aspoň právnu formu. Je to pre mňa nepochopiteľné. Prahu mám rád, mal som blízko domu lahôdky u pani Zemanovej, obľúbeného starožitníka. Poznám neopakovateľnú atmosféru pivnej cesty s kartičkami a pečiatkami. Dodnes chodievam na pivo k Hrochovi, mám tam vlastný pohár. Turisti tento hostinec považujú za skanzen, mastia sa tam karty, hrá sa na gitare, spieva, barman a čašníčka si občas šupnú štamperlík. Syn Filip zasvätil do tajov pražských krčmičiek aj svojich kamarátov – hráčov ragby z Oxfordu. Na druhý deň po pivnej ceste sa všetci svorne liečili. S manželkou sme objavili vynikajúcu taliansku reštauráciu La Piccola Perla, s neopakovateľným majiteľom Vitom, ktorý vždy vytvorí obrovskú etudu talianskeho pohostinstva. Milujem prechádzky po Prahe, prejdem denne peši desať, pätnásť kilometrov. Najkrajšie sú rána, keď prechádzam cez Karlov most ponorený do hmlového oparu. 

Točili ste so svetovými režisérmi, Alainom Robbe-Grilletom, Hansom Hollmanom, Wilfiriedom Minksom, Petrom Zadekom. Prečo vás ešte nepozvali prednášať o vašich skúsenostiach mladým adeptom VŠMU v Bratislave?   

Neviem, nemám ambície, čas a predpoklady vyučovať. Na škole sú ľudia, ktorí tam majú svoju funkciu už dobrých štyridsať rokov. Zrejme chcú študentom hovoriť stále o Martine alebo o tom ako to bolo v Divadle na Korze. Mal som príhodu s niekdajším riaditeľom SND Dušanom Jamrichom - nemohol som pred divadlom zaparkovať auto. Pri priateľskom rozhovore po 89., ako starí známi, som mu potom povedal, že ja som vlastne stále člen Činohry SND, pretože som bol vo vynútenom exile a dodnes mi nikto výpoveď nedoručil. Myslel som, že bude potešený, no on sa zarazil a dodal, že aj nedoručená výpoveď je výpoveď. A dal mi ju znova. V súčasnosti je situácia v SND priaznivejšia, Roman Polák a generálny riaditeľ Marián Chudovský sú svetlé výnimky. V mojom živote mali pre mňa osobný význam dvaja ľudia - Peter Zadek a Miloš Pietor. Od Pietora som sa veľa naučil, bol vzdelaný, študoval v Anglicku, dnešnému divadelníctvu chýba takýto rozhľadený človek. Práca s Alainom R. Grilletom bola vysnívanou príležitosťou.  Predstaviteľ novej francúzskej vlny, pracoval s hviezdami Belmondom, Trintignanom, Brigitte Bardot. Dostal som úlohu, spolu s kolegyňou Jarkou Koleničovou, v jeho novom filme Eden a potom, ktorý sa točil v Tunise. Stretli sme tam kameramana Igora Luthera, ktorý  už mal v tom čase za sebou film Plechový bubienok, ocenený Oscarom. 

S Martinom Čičvákom vás spája niekoľko rokov plodnej spolupráce, bol to tiež jeden z dôvodov, prečo napísal o vašom živote knihu Kukura – jeho život ako ho prežil Čičvák?

Martin Čičvák je človek, ktorý má výnimočnú vlastnosť, dokáže narábať s fantáziou, naivitou a infantilnosťou s takou obrovskou ľahkosťou, s akou to vie možno len dieťa. A to sa dnes málo cení. Prišiel k nám do divadla ako mladý začínajúci režisér. „Dokvitol“ sem ako košický šrac (košický výraz na pomenovanie chlapca, pozn.red.). Prežil so mnou kus života, zažil veľa rozhovorov o situácii v divadle, spoločenskom dianí na Slovensku a vo svete, navštívil ma v Hamburgu, v Prahe, pozná môjho syna Filipa, moje slabé a silné stránky. Okamihy výhier, prehier, pádov, víťazstiev, eufórií a frustrácií. Na základe toho prišiel návrh. Pre mňa bolo dôležité, aby nebola o mne napísaná životopisná kniha spôsobom neosobného rozhovoru otázok a odpovedí, ako sa to traduje na Slovensku. Písali sme ju skoro dva roky, stretávali sa pri dobrom víne. Martin zaznamenával informácie vždy dovtedy, kým sme sa neopili, potom zaplať pánboh, nie. Kniha má názov Kukura, jeho život ako ho prežil Čičvák a je naozaj iná. Martin dal všetkým postavám dramatickú formu, nechýba napätie, ale aj pravdivý základ. Je to skvelý román, ktorý sa dobre číta, a za to som vďačný.

V knihe sa čitateľ stretne s veľkou dávkou vašej sebareflexie, nebáli ste sa odhalení?

Kniha má výhodu v tom, že hovorí viac o mojich chybách a zlyhaniach, ako o mojich úspechoch. Chyby človeka sú, podľa mňa, naša najväčšia sila. Keď mi niekto povie, že ja som slušný dobrý človek, dostanem z neho panický strach. Na bilbordoch vidím napísané: Najdôležitejší je charakter! Hneď sa pozriem, o koho ide. Chyby nás robia tým, čím sme, aj preto sa hercom hrajú lepšie záporné postavy. No ja si svoje chyby musím aj odtrpieť, ako každý iný človek. To však posúva ďalej. Jedno z mojich najťažších období bolo, keď som musel hrať Antonia v hre Vojvodkyňa z Amalfi, jednu z najhlúpejších dramatických postáv s akou som sa v živote stretol. Lebo Antonio je iba dobrý, nič viac,  nemáte na ňom čo hrať, všetci ostatní sa zatiaľ medzi sebou vraždia, menia na vlkov, rastú im chlpy, a on je len dobrý! Chápete? Postavu mi ponúkol slávny Peter Zadek, nemecký režisér, vtedajší guru nemeckého divadelného sveta, ktorý ovplyvnil celkové smerovanie v dramatickom umení. Žil som vtedy v exile, mal som existenčné problémy. Napriek tomu, že som nikdy nemal žiadne predpoklady byť dobrým hercom - neviem tancovať, spievať, neviem recitovať, nemám herecké istoty, nemám žiadne emócie na javisku, je pre mňa každá nová rola obrovské dobrodružstvo. A to je moje najväčšie plus. Filmoval som takmer v päťdesiatich krajinách sveta s najväčšími režisérmi v nemecky hovoriacej oblasti, pôsobil som vo veľkých divadelných domoch v Mníchove, Bonne, Hamburgu, Bazileji, stál som na javisku s veľkými osobnosťami, ale to ešte neznamená úspech, je to len faktografické zhodnotenie. A možno dôvod zamyslieť sa nad zmyslom svojho života.

Vašu knihu v Prahe uviedli do života a pokrstili Dagmar Havlová, Miro Žbirka a Andrea Kalivodová. 

Dagmar sa bola pozrieť na našich  Karamazovovcoch v pražskom Činohernom klube, pri tej príležitosti som ju pozval na krst knihy a moje pozvanie prijala. Miro Žbirka je môj „súputník“, poznáme sa už dlho. Na mojich oslavách nesmie chýbať ani opera. Vážim si, keď ma poctia svojou prítomnosťou speváci s úžasnými hlasmi. Považujem to od Andrei Kalivodovej za veľkorysé a odvtedy sme v kontakte. 

Ako vás na začiatku nemeckého pobytu prijali kolegovia v divadle?     

Mal som šťastie, nemusel som podnikať klasickú cestu zdola nahor. Peter Zadek videl niekde moju fotografiu, prišiel sa pozrieť na mňa do divadla v Bratislave na Revízora a hneď ma obsadil do filmu Divoké päťdesiate. K Zadekovi sa nedalo ani priblížiť, a už vôbec nie s ním hrať. Nemeckí režiséri majú veľké postavenie, sú obklopení svojim nedostižným tímom ľudí. Keď nemeckí hereckí kolegovia zistili, že hrám v jeho filme, neverili vlastným očiam, ich túžba spolupracovať s Zadekom bola neuveriteľná. Hral som titulnú postavu a všetci významní herci tam hrali len epizódne postavy. Vtedy ešte poriadne netušili kde je Bratislava, z ktorej ten chlapec prišiel. Ale klobúk dolu pred Nemcami, nestretol som sa tam s nepriateľským postojom, nedávali mi, až na niektoré malé detaily najavo, že som exilant. 

Peter Zadek patril potom k vašim stálym režisérom, v knihe uvádzate aj konflikt, ktorý ste s ním mali.

Nemal som s ním konflikt. Po účinkovaní vo filme som ho nesklamal, pretože si ma priviedol aj do divadla. Kládol na mňa však nesplniteľné požiadavky, predpokladal vyššie méty, videl ma ako Shakespearovho Richarda III. Nie herecky, ale jazykovo som nemohol splniť jeho sny a očakávania. Hrať po nemecky, vo verši bolo nad moje sily. Prišiel som do Nemecka v pomerne pokročilom veku na to, aby som zmazal jazykovú bariéru úplne. Možno keby som mal za manželku Nemku, bolo by to iné, reč by bola automatickejšia, prirodzenejšia, ale ja som mal moju Táňu a bol som rád, že sa odhodlala kráčať so mnou životom. Táňa pre mňa znamená domov, som doma tam, kde je moja manželka.

V Nemecku vás zastihla zlá udalosť, doručili vám odsúdenie za opustenie republiky. Dcéra vašej manželky, Petra, zostala v Bratislave, hrozilo, že svoju matku už neuvidí. 

Petru vtedy vyhodili z bratislavského bytu, prišla za nami do Mníchova s priateľom. Mohla sa rozhodnúť, či zostane s nami. Jej priateľ sa chcel vrátiť, a ona sa nakoniec rozhodla odísť s ním naspäť na Slovensko. Boli sme iba v telefonickom kontakte. 

Váš spoločný syn Filip patrí dnes k špičkovým odborníkom v oblasti chémie, je jedným z najmladších profesorov na Oxforde. Aj v knihe však píšete, že jeho detstvo nebolo vždy bezproblémové. 

Filip je vedec, výskumný pracovník, a preto má povinnosť prednášať aj na univerzite v Oxforde, kde študoval. Študoval tiež na Berkeley College a v Zürichu. Keď bol malý, nedokázal sa brániť, videl som raz, ako ho jedno malé dieťa mlátilo po hlave a on sa len smial. Tak som ho zapísal na karate a džudo. V živote citlivého chlapca je to dôležité. Šport ho pozitívne ovplyvnil. Nesnažil som sa však urobiť z neho profesionálneho športovca alebo dobrého herca. Nemyslím, že dospelý človek má mať istotu vo výchove a tváriť sa, že vie, čo je pre dieťa dobré a čo nie. Nechali sme prirodzený vývoj všetkým veciam, aj jeho talentu, ktorý objavil neskôr, v šestnástich rokoch. Istý čas predtým sa jeho prospech v škole výrazne zhoršil, bol som zúfalý. Jedna novinárka mi poradila, aby som ho zveril v USA do rúk profesora chémie Eda Granta. Rozhodol som, že si maturitu urobí v Amerike. Ukázalo sa, že to bolo správne. Zlé známky dostával v škole preto, lebo sa nudil, stratil motiváciu. V Amerike sa situácia zmenila k lepšiemu, ich školský systém mu umožňoval napredovať v predmetoch, v ktorých bol výnimočný a mohol v nich postúpiť v triede o stupeň vyššie. Tam objavil chémiu. No za najväčší úspech považuje svoje miesto v ragbyovom univerzitnom tíme Oxfordu. 

Divadlo Aréna už niekoľko rokov organizuje výnimočný edukačný projekt pre deti, Detskú Univerzitu Komenského - DUK.  

Áno, nejde o žiadnu náhodu. Uvedomujem si, spolu s mojou manželkou Táňou, ktorá bola iniciátorom Detskej univerzity, aké je pre mladých ľudí dôležité, aby dostali možnosť vyniknúť v tom, čo ich naozaj baví. Aby sa na dobrovoľnej báze mohli rozvíjať v záujmoch, uspokojovali hlad po poznaní a túžbu dostať sa medzi elitu – to je to, čo Slovensku najviac chýba. Sme druhá prázdninová Detská univerzita v Európe, Európska únia nás vybrala ako jeden zo vzorov. Máme výborné postavenie, aj preto, že sídlo Detskej univerzity je divadlo a spája tak kultúru s vedou. Deti vo veku od sedem do pätnásť rokov navštevujú široké spektrum workshopov, zoznamujú sa s prácou ministrov a poslancov v parlamente, učia sa komunikovať, viesť profesionálny rozhovor, písať kariérny životopis. Stretávajú sa s vedcami a odborníkmi v rôznych odvetviach - navštevujú guvernéra banky, výrobné haly, múzeá, galérie, divadlo, cestujú loďou a absolvujú niekoľkodňový pobyt v prírode. Všetky aktivity si volia dobrovoľne, no k miere zodpovednosti ich nabáda forma podobná vysokoškolskému štúdiu. Vlastnia index, do ktorého si musia dať zapisovať zápočty. Záver býva pre každého detského účastníka Detskej univerzity a jeho blízkych, skutočným zážitkom. Absolventi získajú za svoje výsledky pri slávnostnom ceremoniáli univerzitný diplom DUK.            

Okrem divadelných predstavení ponúkate zaujímavé projekty, medzi inými prezentáciu povestných bratislavských pondelkov.            

Bratislavské televízne pondelky sú legendou, patria nesporne k nášmu kultúrnemu dedičstvu. Podčiarkujeme hodnotu, ktorú vytvorila slovenská televízia. Našu aktivitu preto podporuje audiovizuálny fond, v kine v HD kvalite premietame televízne inscenácie, ktoré boli v minulosti natočené. Súčasťou bývajú výročia významných slovenských aj svetových hercov. Predstavujeme pamätníkom, ale hlavne súčasnej generácii osobnosti, akými boli napríklad Ctibor Filčík, František Dibarbora, Ivan Mistrík, zo svetových James Dean, Paul Newman, Audrey Hepburn a ďalších. Vidieť starý film Na konci s dychom či Barbarellu vo výbornej kvalite, sa oplatí. Milovníci opery si prídu na svoje tiež, premietame pravidelne každý mesiac živé prenosy z Metropolitnej opery. A jazzové večery predstavovať nemusím, stali sa súčasťou nielen Divadla Aréna, ale celej Bratislavy. Významní jazzmani kedysi hrávali iba po bratislavských baroch a pivniciach, ponúkli sme im možnosť hrať na našej scéne. Otvorili sme cestu k prílivu zahraničných jazzových osobností do nášho mesta, čo si Martin Valihora a Matúš Jakabčic cenia.

Niektoré vaše inscenácie doslova šokovali. Čím by ste ešte chceli prekvapiť divadelného diváka? 

Momentálne diskutujeme o podobe plagátu k novému titulu, ktorý sa volá Vibrator-Play. Režíruje ju mladý režisér Juraj Bielik, ktorý u nás inscenoval úspešnú Írsku kliatbu a hru Closer.  Dúfame, že počas prestávky odíde aspoň dvadsať, tridsať pobúrených ľudí. Novinkou bude aj hra Lulu, ktorú pripravuje Martin Čičvák a zaujímavý bude určite projekt Mariána Amslera, ktorý prišiel s výnimočne úžasnou víziou veľkého divadla.  

S akými problémami sa vo funkcii riaditeľa divadla najčastejšie stretávate?

Väčšinou ide o prozaické starosti, náš malý hendikep je „pohodlný“ prístup dopravy k nášmu divadlu. Sídlime na ľavom brehu Dunaja, v Petržalke, a jediný najbližší prístupový most bol tri roky uzavretý. Tak si viete predstaviť, čo to znamenalo pre našich návštevníkov a v neposlednom rade aj zamestnancov. Sme radi, že sa teraz nakoniec podarilo Starý most sprístupniť, bude po ňom premávať električka, ktorá kedysi jazdila až do Viedne. Budova Divadla Aréna je kultúrna národná pamiatka, je to perla, pretože je najstarším fungujúcim divadlom na Slovensku, je o šesťdesiat rokov staršia ako historická budova SND. Keď sme v nej začínali, nebola situácia vôbec ideálna. Postupne sa nám podarilo vybudovať dôležitý kultúrny stánok. V najbližšom čase má dôjsť k rekonštrukcii, za toto správne rozhodnutie vlády chcem poďakovať. Národ a spoločnosť si to zaslúžia.

Narodili ste sa v Prešove, mladosť ste prežili v Bratislave. Ako na tieto obdobia spomínate? 

V knihe Kukura čitateľ nájde aj úryvky, v ktorých sa spomínajú moje začiatky. V Bratislave mojej mladosti bolo niekoľko miest, kde sa stretávala intelektuálna spoločnosť. Do kaviarne Tulipán často chodievali Kamil Peteraj s Borisom Filanom a Dežom Ursínym. Vychýrený bol tiež Carlton, Metropolka, Savoy, Fajka. V Tulipáne som sa ako elév časopisu Film a divadlo, stretol s poľskou herečkou Barbarou Brylskou, do ktorej som sa počas interview zaľúbil. Všetky spomínané kaviarne v Bratislave stratili svoj lesk, v Carltone ktosi odstránil nádherné mramorové schodisko a do baru umiestnil umelé knihy. O svojom rodisku si človek myslí, že ho už necíti. Točil som raz s Petrom Mikulíkom film, ktorý mal obrovský úspech na rôznych festivaloch. Bol to príbeh amerického chlapca, pôvodom z Prešova, ktorý odišiel do Sarajeva ako vojnový korešpondent. Navštívil pri tej príležitosti Prešov, mal pocit, že to s ním nič neurobí. Zrazu bol prekvapený, ako sa ho to silne citovo dotklo. Niečo podobné sa stalo i mne. Na ulici v Prešove ma zastavil cudzí človek a povedal mi: „Pán Kukura, viete, čo je tam oproti? To bol obchod vášho otca.“ V tom obchode ukrýval môj otec počas vojny moju mamu. Narodil som sa vlastne v budove divadla, byt, v ktorom sme bývali bol súčasťou ekonomického oddelenia divadla.  To, že som sa tam narodil ma veľmi silne emocionálne zasiahlo, napriek tomu, že, ako sa ukazuje, druhá strana ostáva voči tomuto faktu ľahostajná.

06.04.2016 | INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Chyby nás robia tým, čím sme

06.04.2016 / Daja Weingreen, INTERVIEW

JURAJ KUKURA: Říká se, že jsem arogantní, ale jsem spíš plachý

08.12.2015 / Jana Fikotová, idnes.cz

JURAJ KUKURA: Legendy si treba ctiť

22.10.2015 / Karol Bustin ml., Špeciál Plus 7 dní

Má arogance je čistá obrana

21.05.2015 / Richard Erml, Reflex

Zem nie je folklór

02.11.2013 / Dáša Čiripová, kod – konkrétne o divadle

Kukura otvorene: Viem, čo je to chudoba, nevyhadzujem ani jedlo.

09.06.2013 / redakcia, cas.sk

Moju ženu sa nedá nemilovať – Rande s riaditeľom Divadla Aréna Jurajom Kukurom

11.03.2013 / Mária Miková, Miroslava Staszová, Slovenka

Suverén bez sebevědomí

19.03.2012 / Milan Eisenhammer, Týden

Český ministr kultury. To bych bral hned

25.02.2012 / Alice Horáčková, Mladá fronta Dnes; príloha Víkend

KUKURA: Jako herec si jdu na nervy

06.12.2011 / Jana Machalická, Lidovky

JURAJ KUKURA: Nemáme vzťah k tradícii

24.02.2011 / Tomáš Gális, TV OKO

JURAJ KUKURA: Riadeniu divadla som sa naučil od druhých

12.12.2007 / Palo Hlubina, TREND

Cena Dosky za najlepší herecký výkon (2004)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácií hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Dosky za najlepší ženský herecký výkon (2004)

Emília Vášáryová za postavu Stevie v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Dosky za najlepšiu inscenáciu (2005)

Inscenácia hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za najlepší herecký výkon (2005)

Marián Labuda za rolu Tisa v inscenácii hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za najlepšiu scénickú hudbu (2005)

Peter Groll - Rastislav Ballek za hudbu k inscenácii hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Dosky za objav sezóny (2005)

Kolektív tvorcov pod vedením Rastislava Balleka a Martina Kubrana za inscenáciu hry Tiso podľa scenára Rastislava Baleka

Cena Literárneho fondu za najlepší mužský herecký výkon (2004)

Juraj Kukura za postavu Martina v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?

Cena Literárneho fondu za najlepší ženský herecký výkon (2004)

Emília Vášáryová za postavu Stevie v inscenácii hry Koza alebo Kto je Sylvia?


Partneri divadla Aréna