„V umení je potrebné hľadanie formy, cez ňu oslovujeme našich divákov, sprostredkúvame naše myšlienky.“ Milan Sládek
Slovenský mím, režisér, výtvarník, choreograf a pedagóg, ktorý patrí k najvýznamnejším osobnostiam modernej pantomímy v Európe. Spolu s Eduardom Žlábkom sa považuje za zakladateľa slovenskej pantomimickej tradície a počas svojej kariéry výrazne prispel k rozvoju pohybového divadla a medzinárodnému uznaniu slovenskej pantomímy.
Milan Sládek sa narodil 23. februára 1938 v Streženiciach. Už počas štúdia na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, kde v roku 1957 absolvoval odbor rezbárstvo, sa uňho prejavil silný záujem o divadlo. Pod vedením pedagóga Miroslava Fikariho začal vystupovať v študentskom divadle Univerzity Komenského, kde predstavil svoje prvé pantomimické výstupy. V tom istom období začal študovať herectvo na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V štúdiu pokračoval v Prahe v legendárnom divadle D 34 pod vedením režiséra a predstaviteľa českej divadelnej avantgardy E. F. Buriana, ktorý mal výrazný vplyv na formovanie jeho umeleckého myslenia.
Už na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov získal Sládek svoje prvé profesionálne angažmán v Burianovom divadle. Spolu s tanečníkom a choreografom Eduardom Žlábkom tu založil pantomimický súbor, ktorý sa stal základom budúcej slovenskej pantomímy. V roku 1960 sa v komédií Boule/Hrča prvýkrát objavila Sládkova legendárna javisková postava Kefka, ktorá sa neskôr stala symbolom jeho umeleckej poetiky. V tomto období vznikli viaceré pantomimické inscenácie, napríklad Hadrář, Postřehy, Únos do ticha či Komédia o Tobiášovi.
Na začiatku šesťdesiatych rokov sa Sládek so Žlábkom vrátil na Slovensko. Pôsobili v pantomimickom súbore pri Divadielku Horizont, ktorý sa v roku 1962 stal autonómnou umeleckou jednotkou Slovenského národného divadla. Sládkove inscenácie sa hlásili k modernej pantomimickej tradícii ovplyvnenej marceauovským typom mimického divadla, pričom dokázal prostredníctvom pohybového prejavu sprostredkovať hlboké a často až filozofické reflexie o človeku.
V roku 1968 sa stal riaditeľom Divadelného štúdia Bratislava, kde vytvoril jedinečný model spolupráce troch umeleckých zložiek – dramatického, kabaretného a pantomimického súboru. Tento projekt však prerušili politické udalosti po okupácii Československa v auguste 1968. Divadelné štúdio bolo zatvorené a Sládek bol nútený odísť do emigrácie.
Najprv pôsobil vo Švédsku a od roku 1970 sa usadil v Kolíne nad Rýnom v Nemecku, kde si vybudoval nový umelecký domov. Jeho súbor Compagnie Sladek sa postupne stal jednou z najznámejších pantomimických skupín na svete a pravidelne vystupoval na medzinárodných scénach; počas svojej kariéry Sládek účinkoval vo viac než päťdesiatich krajinách.
V roku 1974 založil v Kolíne vlastnú scénu Theater Kefka, ktorá bola v tom čase jediným stálym divadlom pantomímy v západnej Európe. Divadlo ponúkalo rozsiahly repertoár vlastných inscenácií aj hosťujúcich projektov a rýchlo sa stalo významným centrom medzinárodnej pantomimickej kultúry. O dva roky neskôr inicioval vznik medzinárodného festivalu pantomimického umenia Gaukler (Kaukliar), organizovaného v spolupráci s mestom Kolín.
Popri umeleckej tvorbe sa venoval aj pedagogickej práci. V rokoch 1987 – 1992 pôsobil ako profesor pantomímy na Folkwang Hochschule v Essene, kde vychoval novú generáciu performerov pohybového divadla.
Po politických zmenách v roku 1989 sa Sládek rozhodol znovu pôsobiť na Slovensku. V bratislavskom Divadle Aréna založil Medzinárodný inštitút pohybového divadla, kde rozvíjal svoje umelecké aj pedagogické skúsenosti a prispieval k rozvoju slovenskej pantomímy. Zároveň sa výrazne podieľal na renovácii budovy divadla, ktorej rekonštrukcia sa začala v roku 1993.
V tomto období obnovil niektoré zo svojich významných diel, napríklad Apocalyptica (1992) a Dar (1993), a zároveň pripravil nové projekty – pantomimický muzikál Grand Pierot (1997), ktorý sa stal prvým premiérovým titulom v novozrekonštruovanom priestore divadla, adaptáciu Jarryho hry Ubu, pantomimickú fantáziu Labyrint MM – Koniec a začiatok (2000), či vlastné spracovania Carmen a Opery za tri groše. V rokoch 1996 až 2002 sa v Divadle Aréna konal medzinárodný pantomimický festival Kaukliar.
Sládkova tvorba presahovala aj do operného divadla. V Slovenskom národnom divadle pripravil inscenácie Mozartovej Figarovej svadby (1991) a Monteverdiho Korunovácie Poppey (1993), ktoré sa vyznačovali výrazným vizuálnym a výtvarným konceptom. Popri réžii sa venoval aj scénografii a kostýmovému výtvarníctvu. Kostýmy, masky, bábky a scénické riešenia navrhoval pre mnohé svoje projekty.
Po roku 2002 sa opäť usadil v Nemecku, pričom Kolín nad Rýnom zostal jeho umeleckou základňou. Pokračoval v tvorbe medzinárodných projektov a spoluprác, napríklad Opera za tri groše v Tokiu (2005), Pantalon a Columbina na Mozartovom festivale vo Viedni (2006), Čarovná noc v Siene (2008) či projekt Antigona realizovaný v spolupráci s UNESCO (2016).
Za svoje celoživotné dielo získal množstvo domácich aj zahraničných ocenení. Medzi najvýznamnejšie patrí Rad Ľudovíta Štúra III. triedy (2000) za mimoriadny prínos v oblasti pantomímy a reprezentáciu Slovenska v zahraničí, Cena Jozefa Kronera za celoživotné dielo (2002), Grand Prix z divadelného festivalu v Nancy (1965), či umelecká cena Bauturm mesta Kolín nad Rýnom (2017).
Milan Sládek zomrel 4. decembra 2024 v Kolíne nad Rýnom. Zanechal po sebe rozsiahle umelecké dedičstvo, ktoré výrazne ovplyvnilo vývoj pantomimického a pohybového divadla v európskom kontexte.
