India Song

Rok po napísaní hry India Song nakrútila samotná autorka Marguerite Durasová rovnomenný film. Možno aj preto sa uvedeniu hry divadlá bránili, neinscenovali ju dokonca ani vo Francúzsku. O to odvážnejší sa javí krok Divadla Aréna, ktoré túto hru zaradilo do svojho plánu (dovtedy na Slovensku vznikla len jedna inscenácia Durasovej, Kino Eden v Štúdiu 12). K spolupráci na inscenácii prizval riaditeľ Divadla Aréna medzinárodne uznávaných divadelníkov – režiséra Hansa Hollmanna a scénografa Hansa Hoffera. 

Hans Hollmann v roku 1989 režíroval Juraja Kukuru v inscenácii India Song v mestskom divadle v Bonne. Na javisku Arény vznikla inscenácia, ktorá počnúc titulom až po inscenačné riešenie prekračovala hranice slovenskej divadelnej konvencie. Hry Marguerite Durasovej sa pre prevahu slov považujú za literárne divadlo, aj keď presnejšie by podľa jej prekladateľky, Michaely Jurovskej, bolo označenie dramatická poézia. India Song, ktorý sa odohráva v tridsiatych rokoch minulého storočia v prostredí vyššej spoločnosti v koloniálnej Indii, je hra o osudovej láske. Zvuková a obrazová zložka hry sú oddelené – postavy na javisku nehovoria a hlasy, ktoré počujeme z reproduktorov, nepatria postavám na javisku. Tento formálny objav vytvára úplne nový pohľad na divadelné rozprávanie a jeho vnímanie.

"Určujúcou je priestupná stena vo forme širokouhlého filmu, ktorá oddeľuje javisko a hľadisko. Javisko dostáva podobu (a zmysel) akéhosi umelého oka, ktoré sa otvára a zatvára, a doslova za okamih rozvíja príbeh hry. Táto pevná hranica v podobe steny zloženej z piatich horizontálnych žalúzií robí z diváka voyeura. Sledujeme kohosi intímny príbeh, ten je dôsledne pitvaný prostredníctvom skoro filmového strihu a stmievačiek – rozsekaný a fragmentárny.

Nad javiskom (a príbehom) sa neustále otáča obrovský ventilátor – ako strašné neúprosné hodiny. Svojím pohybom, svetlom a tieňom, ktorý vrhá, akoby všetko uvádzal do pohybu – podobný kozmickému dychu, ktorý je zdrojom nekonečného pohybu všetkého vo vesmíre. Na tomto javisku panuje poézia ticha."*)

*) z poznámok Hansa Hoffera k inscenácii