Divadlo Aréna

Divadlu Aréna môžeme adresovať výhrady rozmanitého druhu, ale dramaturgická nápaditosť a invenčnosť jeho javiskových výstupov vzbudzuje zaslúženú pozornosť. Aj pri tituloch, ktoré navodzujú skôr dojem tradičnosti a konvencie.
Takým je napríklad posledný uvedený titul - Shakespearova tragédia Othello. O to viac, že pred vyše dvoma rokmi uviedlo Othella bratislavské divadlo Astorka a dva roky pred ňou košické divadlo. Jedným z tromfov Arény je aj voľba režisérov, ktorí sľubujú svojskú a netradičnú prácu s textom, priestorom i hercom. Napríklad predchádzajúcu premiéru hry Hador Garlonovej Mikve naštudoval šéf činohry pražského ND Michal Dočekal a režisérom Othella je donedávna šéf pražského divadla Na Zábradlí a v Čechách vnímaný ako kontroverzný divadelník, okrem iného aj viackrát ocenený dramatik Jiří Pokorný. Iné tituly naštudovali Martin Čičvák, Rastislav Ballek či Soňa Ferancová. Isteže, v snahe byť neraz za každú cenu originálny, neustrážia sa zavše mantinely, významová rovnováha či formálna čistota. Čosi podobné prihodilo sa aj Othellovi.
Východiskom dramaturgickej i režijnej koncepcie pri uvedení jednej z najznámejších a najlepších Shakespearových tragédií bol fakt, že predstaviteľa titulnej úlohy hral Róm, v našom prípade herec, ktorému nechýba istá dávka rutiny, skúseností a šarmu - Karol Csino.
Sám fakt, že napríklad herec sa nemusel líčiť, aby navodil presvedčivý dojem benátskeho Maura, je celkom zaujímavý a aj istý posun smerom k súčasnému vyzneniu v podstate večného konfliktu dobra a zla je príťažlivý. Problém však nastane, keď sa rómsky, lepšie povedané cigánsky problém (pretože najmä s týmto označením sa v inscenácii pracuje), stane dominantný a prekryje vnútorný zmysel ľudskej drámy a v konečnom dôsledku aj jej neustále aktuálny presah do vzťahov medzi ľuďmi. Ten konflikt čistej povahy zrodenej k dobru, pravde a poctivosti s prívalom zla, zákernosti a vypočítavosti (teda mravné dimenzie stelesnené v postavách Othella a Jaga) nie je predsa možné iba plocho a povrchne presadiť do primitívne temperamentného vystrájania cigánov v bermudách, farebne strakatých košeliach a sandáloch obutých naboso kdesi na Luníku IX. či v Letanovciach (ktoré sa výslovne v predstavení spomínajú). Inscenácia na takmer holej scéne s minimom scénických prvkov začína pomerne striedmo, zdržanlivo, navodzuje dobré dramatické napätie. Napriek tomu, že herci sú oblečení v súčasných vojenských uniformách (čo je už pri dnešnom uvádzaní klasikov takmer normálne), sledujeme to, čo napísal Shakespeare. Ale náhla premena do cigánskeho koloritu nie je ani motivovaná, ani logická. Je to premena skôr efektná, vyrátaná na komický a zábavný účinok s ambíciou publikum dobre pobaviť, prípadne vyjsť mu v ústrety, a to aj v zmysle vzťahu našej väčšinovej populácie k tým negatívam, ktoré často zosobňujú cigáni. Žiaľ, do popredia sa z tejto premeny dostáva viac to vulgárne ako komické. Paradox je o to väčší, že Shakespearova hra je dôsledne tragédiou od začiatku do konca a nemá ani náznaky takých významových odbočení, aké si vymyslel a dotvoril režisér Jiŕí Pokorný. Je to napokon daň za to, že dôveru v autorov text, jeho zmysel, význam a posolstvo, nahradzuje trochu prehnaná sebadôvera tvorcu inscenácie, že on dokáže priniesť viac významov ako autor. Máme s tým v našej divadelnej praxi už bohaté skúsenosti. Dalo by sa to prijať, keby išlo o hru na motívy a nie o celkom dobre znejúci preklad originálu (Ľ. Feldek).
Ten, kto prijme značne posunutý významový výklad textu, môže však veľa vecí na inscenácii oceniť. Napríklad minimalistickú, ale priestor dobre zapĺňajúcu znakovú scénu, ktorú si režisér sám navrhol. Oceniť je možné aj uvoľnenosť a hereckú variabilnosť hlavného predstaviteľa - Karola Csina, hoci herecky inscenácii dominoval predstaviteľ Jaga Juraj Duríš. Jeho výkon bol sýty, koncentrovaný, vnútorne prepracovaný a v predvádzaní svojej úskočnosti a vypočítavosti presný a dotvorený. Desdemona Danice Jurčovej zaujala viac príjemným vzhľadom ako schopnosťou vytvoriť postavu s istým dramatickým vývojom. Pružnosť a pohotovosť v reakciách pomerne dobre zvládla Eva Sakálová, ktorá hrala Emíliu a Biancu. Istý nábeh k významovej obsažnosti sme zaznamenali u Jozefa Bujdáka (Cassio), ale ostaní herci zjavom aj malou výraznosťou prejavu akoby splývali. Vizuálne i prejavom. (Poláčik, Kapec, Berisha, Potočný).
Othello v Aréne bude mať úspech u divákov, ktorý sa zachytia na atraktívnosti výkladu, dynamike predstavenia, na jednotlivostiach. Tie sú zavše dráždivé, zavše vulgárne a inokedy zas bujaré do popuku. O čosi menej spokojní budú tí, ktorí očakávali možno modernú, nápaditú, zaiste súčasnú, ale posolstvu a vnútornému pulzu Shakespearovej predlohy oveľa vernejšiu a významovo obsažnejšiu výpoveď.

MILAN POLÁK